Basnicky.sk

"Keď som už stými baladami začal, tak pridám ešte jednu..."


Keď na nebo sa mesiac vzniesol
a kráľovstvo noci do rúk si vzal,
krajom znel spev žiariacou hviezdou
a zlatý koč tajomstvo niesol,
po mliečnej dráhe cvalom sa hnal,
na lúku zelenú nebeskou cestou.

Potom koč zastal a práve vtej chvíly
utíchli hlasy vtákov, zmĺkla divá zver,
ožili aj tí, čo celý deň smútili,
keď na lúku vyšli tri nádherné víly,
znel štebot, smiech a prekrásny spev
a skokmi nežnými v tanci sa krútili.

V tú noc, s mesačným svitom,
mladý junák kráčal horou,
veselú pieseň si potichu spieval,
pesničku o láske s jemným citom,
čo nežnú dušu robí chorou,
čo vzbudí cit, ktorý v nej driemal.

„Postojme na chvíľu setsričky,
či čujete v diaľke ten spev ?
Pri ňom si rezko poskočíme,
je čistý jak voda studničky,
sestričky a blíži sa sem !
Ej, či ho v tanci roztočíme !“

„Počkaj junák, pohľaď sem !“
Zaznel spevom nežný hlas
a pri ňom stáli krásne víly.
„Či zrodila vás matka zem,
či vyrástli ste v poľný klas ?
Odkiaľ vzali ste sa v tejto chvíli ?“

„Keď odvahu junák máš,
poď si s nami poskočiť.“
Znel lúkou jemný hlások.
„A veru idem, bo tancujem rád.
Keď pieseň mi zaspievaš
a dáš v tanci ťa roztotočiť!
Pri vás víly, nemám sa čoho báť.“

„Nie tak zhurta mladý junák,
život je len krehkou plťou,
ktorej nesvedčí tvoj smiech.
Máme jednu podmienku,
čo medzi temnou smrťou
a jasným životom bude breh.
No možno k tvojmu šťastiu kľúč.“

„Ak vydržíš do rána,
s nami v tanci točiť sa,
jedno želanie ti splníme,
ak však zmorí ťa únava,
skôr než svitne ranný lúč
večným spánkom ťa uspíme.„

Tri víly, matky zemských krás
a najmladšia, krásna plavovláska,
nežným pohľadom pripútala jeho zrak.
„Poď junák, poď medzi nás.“
Rozum, mu náhle zahltila láska
a hneď do tanca skočil, sťa divý drak.

Slová krásnej plavolásky,
sotva junák v mysli vnímal,
oči čo halili sa jemnou hmlou,
žiarili nehou sťa zlaté klásky,
a keď závoj jej z tváre snímal,
zrel devu svojich dávnych snov.

Myseľ veľkou láskou jatá
mu únavu cítiť nedala
a hoc mesiac stúpol na obzor,
pred ním tancovala víla zlatá,
on s ňou a luna stále padala,
až spadla za vrcholky hôr.

Dupot koní zaznel v diali
a mesiac už únavou stone,
prvý lúč pozdravil sa hore,
to pán slnka sa cvalom valí,
poháňa bičom zlaté kone
a na zemi svitajú ranné zore.

„Dobre junák, vyhral si.“
Ozvala sa staršia víla,
„Náš sľub ti teraz splníme,
svoje prianie želaj si.
S ránom prišla naša chvíľa,
keď na nebo ísť musíme.“

Prižmúril junák jemne čierne oči
a smelým srdcom hlasno riekol :
„nepoznám inú, čo tak krásne spieva,
niet devy čo v tanci sa tak ladne točí,
niet krajších vlasov, do ktorých vial vietor,
preto jediné čo chcem, je táto krásna deva.“

Ej, mocný hrom udrel do sŕdc víl
a oči zlosťou skypeli.
„Moc si trúfaš človiečik,
ty veľkým hriechom si sa previnil !“
Pohľady na neho upreli
a z rieky odvahy ostal potôčik.

A predtým nežná plavovláska
strašným hlasom rečie slová:
„Víla krehkosti duše sa nepoddáva.
To len slabosť ľudí je ich láska,
taký cit víla v srdci nechová
a svoje krásne telo nerozdáva.“

Oči junáka slzy zrosili,
dušu mu smútok obalil
a oheň čo mu v srdci horel,
ťažké slzy bôľu zhasili.
Bo z chladu srdca, čo na víle odhalil,
ostal len žiaľ, ktorý bolel.

„Ej víla, veľká pýcha z teba vraví.
Teda iné želanie pre vás mám.“
A hrubým hlasom junák praví:
„Tebe víla, ja malý darček dám.
Za prekrásne tvoje vlasy
a zvonivý smiech tvojho hláska,
želám si, by poznala si,
čo je to pravá ľudská láska.“

Na zelenej poľane krásna hudba hrá,
tam spieva súbor lesných víl,
kde na nebi luna hviezdou zvonila.
Len jedna biela víla, smutný pohľad má,
na pníku sedí, so snom čo junák snil
a iba ona vie, jak veľa stratila.

Ticho tam sedí,
lesná víla, plavovláska
do neba hľadí
a trápi ju obyčajná,
ľudská láska.

Posledná aktualizácia: 27. 10. 2009 13:02